Ahoj všetci, ktorí ste zablúdili na túto stránku.

Volám sa ALAIN DELON van de Robega (volajú ma jednoducho Alan) a som Afgánsky chrt. Moji rodičia sú multišampion Olaf du Menuel Galopin a Priscilla of Wameru.

Narodil som sa neďaleko Prahy ako jedno z ôsmych šteniatok mojej mnohopočetnej rodiny. Boli sme šteniatka vytúžené a dlho očakávané, tak sa vôbec nečudujte, že sa nás naše paničky nevedeli vzdať. Preto som sa do svojej novej rodiny dostal až ako polročný. Keďže sme s bráškami a sestrami doma rozobrali a roztrhali skoro celý dom, poviem vám, že mi táto zmena prišla celkom vhod. Moji noví majitelia boli zo mňa úplne unesení a ako chrtárski laici si mysleli, že budem roztomilé a poslušné šteniatko. ALE OMYL!!! V trhaní bytového zariadenia, topánok, sedačky a všetkého na čo som dočiahol som pokračoval veselo ďalej. A keďže všetci majitelia afgáncov sú tak trocha praštení, nieže by im povedali: „Poriadne ho vyhrešte!", ale na moje potešenie ich utvrdili v tom, že je to normálne, že im to robili šteňatá tiež. Proste, mal som krásne detstvo.
Teraz som už ročný pes, myslím, že celkom pekný (aspoň to o mne na výstavách  hovoria), tak sa už aj správam rozumnejšie a dôstojnejšie.
Doma sme štyria. Panička, páníček, malý Dávid a ja. Ja, ako správny chlap mám najradšej paničku, ktorá sa o mňa stará (sem tam aj vyhreší), ale to len tak. Ak sa o mne chcete dozvedieť ešte trocha viac, pozrite si moju fotogalériu  a výstavné úspechy. Nie je ich zatiaľ veľmi veľa, ešte sa len rozbieham, ale hanbiť sa za ne nemusím.
Ešte som veľmi mladý, ale už začínam mať chuť na pekné baby. Tak ak by ste o nejakej dobre vyzerajúcej štíhlej afgánici vedeli, tak počkajte rok dva a potom SEM S ŇOU!

Ja sa zatiaľ vynasnažím splniť všetky kritériá aj pre tu najnáročnejšiu hriešnicu.

Alan
1.6.2003

Uplynul rok a ja sa vám chcem opäť prihovoriť.

Po medzinárodnej výstave v Nitre moji majitelia požiadali o priznanie titulu Junior šampión Slovenskej republiky. A tak sa od 16.7.2003 môžem pýšiť týmto titulom. Vyskúšal som si zasúťažiť aj v zahraničí. Cestoval som na špeciálnu výstavu chrtov do Nemeckého Donaueschingenu. Poviem vám, že tak ďaleko som ešte nebol :-). Toto mesto leží v samom kúte Nemecka, pri Švajčiarskych a Francúzskych hraniciach. Obidva dni som získal výborný a ako jediný zástupca zo Slovenska som tu hanbu určite neurobil.
V októbri to prišlo... bola predsa Európska výstava. No, z tej konkurencie sa mi trocha zaplietla hlava, že ako obstojím medzi toľkými zvučnými menami. Skončil som v triede mladých na štvrtom mieste a to sa rozhodca veľmi dlho rozhodoval, či nebudem tretí.
Doma už vôbec nerobím žiadnu skazu, som predsa skoro dospelý a tak viem, že už nič nemám obhrýzať, žuť a trhať. Teraz moji páníčkovia nemusia predo mnou nič schovávať a tak to má byť!
Vo februári si nejaký šikovný novinár „požičal” moju fotografiu z fotogalérie tohto webu a tak som sa ocitol v denníku SME a takisto aj v internetovej verzii SME online. Bol som rád, že ma mohlo vidieť toľko ludí...
A potom to prišlo... Vôbec som to nechápal... Kde je tak dlho moja panička a malý Dávid, ktorý ma tak rád naháňal, naťahoval za chvost a srsť? Prečo ma zrazu opustili bez jediného slova? A tak sme ostali s páníčkom sami. Sami dvaja. Začiatky boli trocha problematické a preto som mesiac strávil v Čechách, v rodnej chovateľskej stanici. Ale môj pán si po mňa prišiel a od vtedy sme nerozlučná dvojica a sme šťastní! A musím Vám povedať, že pán sa o mňa stará ozaj vzorne. A ako výsledok jeho starostlivosti boli moje víťazstvá na Národnej výstave psov u nás doma v Banskej Bystrici. Tu som sa stal víťazom plemena s titulom BOB a víťazstvo v skupine X. mi ušlo len o vlások. Skončil som druhý s titulom res.BIG. A so sestrou Ashley sme sa stali najkrajším párom.
Tak vidíte, Vy všetci, ktorí ste si mysleli, že to môj páníček nezvládne... Zvláda to a ja som na neho hrdý tak ako on na mňa!
O rok ahojte.

Alan
5.7.2004